Autor textu a fotografií: Ing.arch. Juraj Berdis, PhD. 2014
Napriek tomu, čo sa v našich médiách a v nimi formovaných názoroch verejnosti šíri, Irán je nádherná krajina, plná histórie, prírodných a kultúrnych pamiatok a s najpriateľskejšími ľuďmi, akých som do teraz stretol. Preto sa ani Vy nenechajte odradiť a zažite Perziu naživo.
Keď som svojmu blízkemu okoliu oznámil, že plánujeme cestu do Iránu tí mladí mi odpovedali mémom Austina Powersa a tí starší, bez virtuálneho života na internete, sa ma rovno opýtali či som zošalel, keď tak riskujem a či sa plánujem vrátiť vo vládnom špeciáli. Rovnako to bolo aj u ostatných členov našej výpravy. V podstate sa im nečudujem. Po dvoch obrovských aférach v slovenských mainstreamových médiách o zadržaných slovenských rekreantoch podozrivých zo špionáže, o ktorých sa vláda tak podozrivo a prehnane horlivo starala, že sa vrátili na Slovensko skôr ako špióni podozriví z rekreácie. Aj ja by som chcel mať také cestovné poistenie.
Našťastie sme sa neriadili klamlivými mienkotvornými médiami a nechali sme si poradiť od kamarátov a známych, ktorí tam už boli a vrátili sa plní dojmov. Nakoniec aj naši paraglajdisti povedali, že ich chyba nemá prispievať k predsudkom o krajine a ľuďoch.
Tak, vysielačky sme teda nechali doma a na letisku sme dúfali, že nám polícia omylom nepribalila do batožiny cvičnú trhavinu. Irán by reagoval asi trošku inak ako Írsko. Tiež nám ani nenapadlo si zobrať alkohol, keďže je v Islamskej republike zakázaný. Tak sme teda boli tri týždne bez dezinfekčných prostriedkov na vnútorné použitie. Treba ale povedať, že ani nechýbali, lebo bolo všade čisto a aj pri trávení prebiehalo všetko bezproblémovo až na našu spolucestujúcu kamarátku, ktorá mala miernu intoleranciu na kurkumu (indický šafrán), ktorú aj v Iráne dávali takmer do všetkého.
Takýmto pomyselným mostíkom cez veľkú potrebu sme sa dostali k jedlu. Dali sme si predsavzatie ochutnať všetky možné špeciality miestnej kuchyne. Začínalo to rôznymi kebabmi, kuracím, hovädzím, jahňacím a potom sme ochutnali ťaví guláš či tradičnú hustú polievku fesenjoon (fesendžan) aj gormeh sabzi a ďalšie. Ryžový nákyp mi od čias školských jedální vôbec nechutil, ale jeho perzská verzia tah-chin je mimoriadne chutná. Asi preto, že obsahuje okrem hrozienok aj mäso. Jemná nadýchaná ryža sa inak podávala ku všetkým jedlám. Ku kebabu na severe aj k rybe na juhu krajiny. Podávali ju vo veľkom množstve a v peknej farebnej kombinácií bielo-žlto-červenej. Žltú vrstvu ryže dosiahli kurkumou a červenú posypom sušenými ríbezľami pri servírovaní. V kombinácií s bielym jogurtom s cibuľou alebo cesnakom, skutočne veľmi chutné. A to ani nehovorím o čerstvo vytlačenej šťave z granátových jabĺk a príležitostnom zmaškrtení niekoľkých kíl pistácií. Všetko z miestnej produkcie. Vedeli ste na príklad, že z Iránu pôvodne pochádza aj melón?
Tah-Chin, perzský ryžový nákyp.
Peržania nie sú len dobrí kuchári, ale sú aj veľmi pohostinní a tým nemyslím v reštaurácií, kde si za jedlo zaplatíte, ale aj v súkromí. Samozrejme nás ako viditeľných cudzincov na každom druhom rohu zdravili a oslovovali, pýtali sa odkiaľ sme. Odpoveď Slovensko síce veľa ľudí zaskočila, ale napriek tomu všetci dodali: „Vitajte v Iráne“. Úžasné. A to sú ľudia ktorých západná propaganda a kultúra napríklad v populárnych filmoch 300 opisuje ako násilných hrdlorezov. Počas nášho krátkeho pobytu v ich krajine sme dostali dve pozvania na obed k nim domov. Aj podľa sprievodcu Lonely Planet sa to stáva bežne. Teda v Iráne. Na Slovensku ani inde by som si to nevedel predstaviť, pozvať cudzích ľudí z ulice na obed.
Naša predstava o Iráne a Peržanoch je úplne zdeformovaná a všetkým odporúčam, aby sa išli presvedčiť na vlastné oči.
Iránci sú prevažne moslimi, ale nie sú Arabi. Sú Peržania. V Minulosti Arabi dobyli Perziu a obyvateľstvu nanútili islam, ale napriek tomu Peržania ostali tolerantný k iným náboženstvám a tak v Iráne nájdete aj pôvodné perzské náboženstvo Zoroastrizmus – najstaršie živé náboženstvo sveta, ale aj židov a kresťanov. Dávnej tradícií zodpovedá aj obrovské množstvo pamiatok starovekej a stredovekej Perzie. Je to skutočné dejisko rozprávok tisíc a jednej noci. Irán má najviac pamiatok UNESCO z krajín stredného východu. Ako napríklad:
Palác Golestan v Teheráne,
ruiny starovekého Persepolisu,
alebo Imámovo námestie v Isfaháne, druhé najväčšie námestie sveta. Na fotke plné ľudí počas osláv najväčšieho Iránskeho sviatku – 11. februára – Dňa revolúcie.
Revolučné heslá v rukách vysmiatej mládeže.
Po Shiraze a Isfaháne sme sa presunuli do púštneho mesta Yazd, kde prekvapivo nasnežilo.
Piatková mešita v Yazde s párom najvyšších minaretov v Iráne.
Slovo „prekvapivo“ som nemyslel ironicky ako v prípade sneženia na Slovensku, keď sa v zime zobudíme do neodprataných ciest. Sneženie v Yazde bolo najintenzívnejšie za posledných 50 rokov. Jemná plachtová strieška nad átriom nášho hotela nevydržala nával snehu a strhla so sebou aj kus steny. Povedali sme si, že tu nám už asi raňajky ráno neurobia a presunuli sme sa inam. Ale keby sa k tomu dostal náš bulvár, správa by mohla vyzerať asi takto: „Pokojná noc v Iráne sa zmenila na nočnú moru pre siedmich turistov zo Slovenska. Ešte pred tým ako stihli rozbaliť svoje rogalá a širokopásmové vysielačky, sa na nich zrútila strecha hotela. Malo to vyzerať ako nehoda. Vina sa zvalila na sneh. Zodpovedné orgány sa zatiaľ nevyjadrili, ale niektorí rodinní príslušníci boli už upovedomení. Šialení turisti zo Slovenska napriek predchádzajúcim varovaniam nielen, že do Iránu vycestovali, ale vyjadrili vôľu tu aj zostať do konca a presunuli sa do iného hotelu.“
Tak, trošku dobrodružnejšia noc, no čo.
Vrchol nášho programu bol ostrov Qeshm s geologickým parkom UNESCO a mangrovníkovým pralesom. Už pred tým, pri ceste krajinou, sme videli polopúšte v okolí Shirazu a Yazdu a mali sme aj krátku zastávku v Púšti Lut. Nikdy mi nenapadlo, že púšte môžu byť také rôznorodé a nádherné. Na najväčšom ostrove v Perzskom zálive Qeshm vytvorila príroda z piesku, pieskovca, slieňu a soli jedno „umelecké“ dielo za druhým. Miestami sme mali pocit, že sme na inej planéte. Je to prostredie ako stvorené pre natáčanie vedecko fantastických filmov a to nemyslím iba Argo.
Údolie Chahkooh na Ostrove Qeshm je jedna nádherná hra vody s pieskom.
Juh Iránu bol samozrejme úplne iný. V rozľahlej krajine, v ktorej sa naraz nachádzajú všetky štyri ročné obdobia to ani nebolo veľmi prekvapivé. Pred horúcim slnkom sa tu ženy skrývali pod krásnymi červenými alebo čiernymi či farebnými maskami.
Maskované „baby na trhu“ v meste Minab.
Aj keď my sme navštívili Perziu mimo hlavnej turistickej sezóny, teda v zime, kedy sa teploty pohybovali medzi 0 a 20 stupňov Celzia a bolo príjemne účastníčky našej výpravy už mali teplých šatiek na hlave plné zuby a nevedeli sa dočkať, kedy si ich dajú dole. Miestami už plánovali aj šatkovú revolúciu, ale vydržali to.
Aj na priek zahalenej hlave však Slovenky priťahovali pozornosť malých aj veľkých Peržanov.
Ale myslím, že to stálo za to. Pamätihodnosti a príroda Iránu majú potenciál sa stať vychytenou turistickou destináciou.
Veža ticha pri meste Yazd. Zoroastrijská kruhová terasa – miesto, kde v minulosti nosili zosnulých ako potravu pre supov. (v súlade s prírodou).
Skalný hrob Dárajavauša I. (Dareiosa Veľkého) v Naqsh-e Rustam.
Veža Azadi v Teheráne.
Úžasný výhľad z Veže Milad v Teheráne a pohľad na Alborz – najvyššie pohorie v Iráne s vrchom Damavand 5670 m – najvyššia sopka v Azií.
Mlyn na hennu v Yazde.
Ruiny starobylého mesta Izad Khast.
Malebná dedinka Abyaneh.
Arménska katedrála v Isfaháne.
Malý obchodník v bazáre (Bandar Abbas)
Veterné veže v meste Yazd chladiace podzemnú nádrž vody.
Odporúčam každému, aby si išiel pozrieť kolísku aj našej civilizácie. Môžete si vybrať z ponuky niekoľkých cestovných kancelárií, alebo si môžete zostaviť aj vlastný program a skúsený turistický sprievodcovia Vám pomôžu preklenúť kultúrnu a jazykovú bariéru. Irán – zem árijcov, jej obyvatelia a pamiatky Vás určite očaria.